Alabai - priateľ turkménov

Ak sa ako my zaujímate o toto plemeno, určite ste navštívili výstavný kruh stredoázijských ovčiakov a všimli si neuveriteľné rozdiely medzi týmito psami. Každý bol iný. Či bol iný v type, vzhľade alebo povahe predsa tieto rozdiely ste nemohli prehliadnuť. Stredoázijský pastiersky pes má veľmi veľa typov /vďaka obrovskej rozlohe Strednej Ázie/, ktoré sa od seba odlišujú či v stavbe tela, hlavy alebo mohutnosti... tieto typy sa možu deliť aj na typ turkménskeho psa ktorý pochádza z oblasti Turkménie alebo tádžický, kirgizský, uzbecký, kazašský, mongolský... 

FCI uznáva len jednorázovo stredoázijského pastierskeho psa tieto typy zvlášť na plemena nedelí! Každý chovateľ sa može zamerať na typ psa ktorý mu je bližší, ku ktorému viac inklinuje. Bohužial dnes už veľmi málo chovateľov udržuje blízkosť typov. Dnes už sa typy SAO dosť miešajú a potom na výstavách vídavame aj psy, ktoré by do chovu ani nemali ísť... 

  My sme sa zamerali práve na typ turkménsky. Vždy sa budeme snažiť vybrať pre naše suky typovo podobných partnerov ktorý v suke upevnia to, čo jej možno chýba. Krvne sa snažíme vyberať potomkov turkménskych psov, alebo psov ktoré boli z Turkménska dovezené.Pre vysvetlenie ak má suka horšiu spodnú líniu, slabšiu hlavu či iný nedostatok vždy sa pokúsime vybrať psa, ktorý tento nedostatok nemá a práve to v potomkoch upevní.
Chov psov je úspešný vtedy, keď zaujme nás ľudí, odborníkov či laikov, začiatočníkov či odborníkov a pri pohľade na psov nevznikne dojem, že vidia krížencov a nie čistokrvné plemeno – jedným z hlavných ciest rozvýjania chovu – je zmenšenie rôznorodosti psov. A o toto sa snažíme aj my.

       Ak už začneme s chovom , musíme si uvedomiť kam chceme smerovať a ujednotiť si typ. Túto vetu budem opakovať často, lebo je naozaj dôležitá. Musíme si ale pripomenúť, že nielen hlava robí typ, ale tá musí samozrejme harmonizovať so stavbou tela a oddelením farebného rázu.
Vzájomnosť typov a farieb je natoľko tesná, že doporučujeme sa obrátiť na subjektívne, správne pocitové vnímanie. V prvom rade sa musí chovateľ orientovať na farebný ráz. Tu taktiež záleží len na chovateľovi a na jeho pocitoch. V dnešnej dobe je veľmi obľúbená biela farba. Bohužial biela farba so sebou prináša aj určité riziká. Slabý pigment, čo sposobuje nedopigmentované viečka, nosy, modré oči, vyššia náchylnosť... preto pri krytí s bielym psom si dopredu prezriem potomkov dotyčného psa aký dáva pigment. Ak sa v spojeni s ním a inou bielou sukou vyskytne málo pigmentu je to znamenie nekryť ním bielu suku. Bohužial u nás vídavam stále častejšie psov so slabým pigmentom... Bohužiaľ genetika je všemocná a nikdy sa nedá predpokladať aký pigment dajú rodičia aj keď s vynikajúcim pigmentom.No to si overíte až na šteniatkach ale pomocť tomu možete vhodným výberom rodičov.                                           

Vráťme sa však ku psom z Turkménska a zamerajme sa na mohutnosť kostry. Maximálne priemery hrudníkov, či iných častí tela sa namerali práve v oblastiach Turkménska. Krycia srsť dobre rozvinutá, často sa prejavuje formou hrivy na pleciach a lopatkách. V zime takáto krycia srsť a hriva narastá. Na zimu u niektorých psov narastá dlhšia srsť, čo zvyšuje mohutnosť (V Turkménsku sa môžete stretnúť s fľakatými psami s častým čiernym plášťom. Tam sa niekedy nazývaju aj „perziky“. Pravidelne dobre urastený, dostatočne mohutný. Čelná časť masívna, dostatočne široká.
Niektoré jedince porážajú rozmery a masívnosť. Psi sa javia často neharmonický. Sú rozlične vysokonohý, ale aj pri správnej hĺbke hrudníka však býva väčšinou plochý. Ja osobne preferujem aj keď nižších ale harmických psov – typová línia Čierneho Jekemena.
 

Pozor na príliš tažké psy a psy v type molossa. Pre SAO nieje týpické niečo ako spadnuté viečka, príliš ovísajúce pysky a nemotornosť. To je typické pre mastifov a plemenám im podobným nie pre SAO! Typ TA je mohutný, masívny s veľkou mozgovou časťou hlavy. Pre psy su typické laloky pod hrdlom, ktoré mali pri boji s vlkmi svoju nenahraditeľnú úlohu.

POVAHA

Títo psi sa vyznačujú úctihodnými rozmermi, mohutnou kostrou, veľmi rozvynutým svalstvom, duševnou vyváženosťou a vedomím svojej sily. Sú obalený nekonečnou odvahou a nezávislosťou. Nieje to žiadna krvilačná beštia, ako si mnohí myslia. Pri správnom vedení, čím myslím len a len správne zaobchádzanie so psom, sa stávajú nenahraditeľnými spoločníkmi „do voza i do koča“. Nikdy nesmieme zabudnúť na jeho inteligenciu a sloniu pamäť. Každé zlé zaobchádzanie, či už zo strany človeka alebo iného zvieraťa, si sakramentsky pamätá veľmi dlhú dobu. O tom všetkom sa pri mojom spolužití s alabajmi denne presviedčam.
Na záver len podotknem – nieje to pes do kotca! Potrebuje priestor, pohyb, a najmä kontakt so svojím človekom.

 Príroda štedro obdarila vlkodava obrovskou silou s "nepriepalnou" kožou, mohutnými čeľusťami, dobrým dýchacím systémom. Neustále zrážky s dravcami vycibrili jeho bojové umenie do stavu dokonalosti. Ono ani ináč nemohlo byť, lebo hocaká, aj najmenšia chyba alebo slabosť, mala za následok smrť psa od zubov štvornohého dravca.

Po stáročia žili psi tohto plemena v surových podmienkach, vystavené ukrutnému prirodzenému výberu, v dôsledku ktorého prežili iba najviac prispôsobení jedinci. Z pokolenia na pokolenie si samotný život vyberal iba silnejších samcov, ktoré boli schopné prekonať veľkých a silných nepriateľov v podobe dravcov a v období párenia poraziť súpera.

Pri umelej selekcii sa pastieri oviec držali tých istých zásad a smeru, keď nechávali pre ďalší chov len najsilnejších psov. Výber plemenníkov v plemene sa uskutočnoval v podstate podľa pracovných kvalít, no tento bol spojený s exteriérom toho - ktorého psa, lebo víťaziť mohli prevažne iba jedinci majúci na takýto boj najviac vyhovujúcu anatomickú stavbu tela. Boli vyberané len veľké samce , známe ako ničitelia dravcov a šeliem, odvážne strážne psi alebo víťazi psích zápasov, ktoré ľudia organizovali pri rôznych slávnostiach v rámci starovekej národnej tradície.

Pre alabaja - vlkodava je charakteristická typická povaha, nedôverčivosť, rozvinutý inštinkt obrany, agresívnosť voči štvornohým šelmám a sebe podobným jedincom. Pracovitosť, usilovnosť, vytrvalosť, otužilosť. odolonosť, schopnosť prekonávať dlhé úseky, vysoké zápasnícke schopnosti, nebojácnosť a odvaha sú dôležité vlastnosti tohoto plemena.

O turkménskom ovčiarskom psovi
(materiál expedície s cieľom študovať turkménske psy)

Alexander Pavlovič Mazover – vynikajúci špecialista-kynológ.
Vynikajúci organizátor chovu psov v ZSSR.
Autor mnohých kníh a nespočetných statí,
z ktorých sa učili a naďalej učia milovníci psov.

Postavenie turkménskych ovčiarskych psov je treba pokladať za ohrozené. Práce, týkajúce sa ich chovu, absolútne chýbajú.
Zároveň sa stále viac zabíjajú psy kvôli kožiam. Zvyčajne sa usmrcujú najlepšie a najväčšie jedince, majúce veľké, pekné kože.
Takmer všetky psy z mesta Tedžen a k nemu priľahlých aulov a kolchozov sú vystrieľané kožušinovými „poľovníkmi“ - Sojuzpušninou. Dobré psy sa zachránili len vo vzdialených auloch. Obyvateľstvo, ktoré malo vždy nadbytok psov a ktoré tvrdo regulovalo ich počet, tak ostalo úplne bez nich. V osobitných dobytkárskych auloch ešte ostali 1-2 psy, avšak tie ani zďaleka nezabezpečujú ochranu stád. Vlky trhajú ovce uprostred aulu.
V oblasti Kuški a jej priľahlých osadách ukrajinských presídlencov už psov takmer vôbec nemajú, a to nehľadiac na to, že dobytkárstvo je tam hlavným zamestnaním. Vtedy, pred rokom, mal každý dvor niekoľko psov: ukázalo sa, že všetky vybila Sojuzpušnina. V Morgunovskej osade sa dobré psy zachovali u ľudí, žijúcich v okrajovej oblasti turkménskych ovčiarov, avšak len v obmedzenom počte. Osady sú zanesené nečistokrvnými „ruskými“ psami, ktoré kvôli ich nízkemu vzrastu Sojuzpušnina zavrhuje.
Čimin-Ibid – neveľký aul na Murgabskej odbočke. Miestni obyvatelia veľa psov nemajú, no značné počet existuje u tam nedávno usadených kočovných Otemšidov. Ich psy sa vyznačujú dobrou kvalitou a vyskytujú sa pri stádach.
V Taš-Kerpi a jemu najbližších auloch je psov málo a aj tie sú zlej kvality. Všetky dobré psy skúpila Sojuzpušnina. Najväčší chov sa koncentruje v Saradžinovskom sovchoze, ktorého stáda sa pasú v horách.
Imam-Baba – sovchoz „červená zástava“ Turkmen-Karakula, kde na brehu Murgaba žije chovateľ psov.
Chovateľ nevlastní žiadne budovy: psy sú priviazané k stromom a šteňatá žijú v norách, v zemi. Jeho psy sú veľmi podradnej akosti: len 3 turkménske plemenné psy, ostatok – kríženci, bastardi. Mladý, 7-8-mesačný pes je vychovaný na reťazi, nemá žiadne meno. So psami sa nepracuje. 2-mesačné šteňatá sú drobné, vysilené.

Dostatočné množstvo psov dobrej kvality existuje v sovchoze Geok-Tepe. V niektorých prípadoch mala suka aj 12 šteniat, silných a dobre vyvinutých. V sovchoze je naplánovaná výstavba chovnej stanice turkménskych ovčiarskych psov, pre ktorú je už vybrané miesto a určené plemenné psy.
Ako v auloch, tak aj pri stádach sa psy držia na slobode. Na reťazi sú len výnimočne ostré, pre ľudí nebezpečné jedince. Nejaká stanovená kŕmna dávka pre psov neexistuje. Psy kŕmia hlavne zvyškami, zriedkakedy múkou, podávanou v suchej forme a vo forme polievky. Okrem toho psy sa živia myšami, sysľami a inou potravou, hojnou v oblasti.
Bez ohľadu na úžitok, ktorý hospodárstvu poskytuje turkménsky pastiersky pes, vzťah obyvateľstva k nemu je zjavne ľahostajný. Chrtom alebo „tazy“, slúžiacim predovšetkým športovým sklonom pánov, sa venuje veľká pozornosť, žijú v jurte, stále sú zakryté čabrakom, aby nemrzli za chladných nocí a netrpeli páľavou dňa, dobre ich kŕmia, ale verný strážca majetku Turkménov – ovčiarsky pes v lepšom prípade využíva tieň z vonkajšej strany jurty, pričom väčšinu časti svojho života strávi okolo oviec, chrániac ich od dravcov. Psa kŕmia pri stáde tak isto, ako v aule. Ale tu dookola je viac sysľov a myší, preto bez ohľadu na tvrdú a nepokojnú prácu sú psy pri stádach viac vykŕmené a silnejšie.
Šteňatá taktiež nemajú špeciálnu dávku. Po matkinom mlieku šteňa dostáva mäsovú polievku s múkou a surovým mäsom. Vo veku 2-3 mesiacov šteňa začne loviť myši, vyberať zvyšky. Výchova šteniat chýba: rastú sami osebe a vyrastajú s dobre vyvinutou kostrou a svalmi bez akýchkoľvek príznakov rachitídy, čo je vďaka hojnosti slnečného svetla.

Chov psov

Výber chovných psov neexistuje – zvyčajne prebieha voľné spojenie bez akéhokoľvek zásahu pánov, čo vedie k veľkému zmiešavaniu krvi. Suky sa v období hárania určite nakryjú. Pre vrhnutie suka vyhrabe, alebo si vyberie nejakú noru v piesku, v blízkosti jurty pána, kde aj šteňatá vychová. Zvyčajne sa rodí 4 až 12 šteniat. Sučky sa väčšinou utrácajú, psíky sa rozdajú susedom. Turkménske ovčiarske psy sú známe ako dobrí strážcovia a vlkodavy a za šteňatami tohto plemena Turkméni prejdú mnoho kilometrov.
Utrácanie sučiek je vyvolané predovšetkým z ekonomických príčin: chudobný nezvládne mať niekoľko psov, - suka nejaký čas nepracuje. Predtým suky boli, hlavne u majetného obyvateľstva, u bajov. Ale aj v súčasnosti podľa zakoreneného zvyku držia suky v stádach veľmi zriedka.
Podľa názoru starých skúsených ovčiarov suka pracuje nielenže nie horšie, dokonca lepšie ako pes, pretože je ostražitejšia, pohyblivá a neodbeháva od stáda. Zaostávajú v aktívnom boji s vlkom, kde psy, ktoré sú ostrejšie a bitkárskejšie, skôr zvíťazia.
Koluje názor, že háravé suky svojim zápachom vábia k stádu vlkov, čo je dosť pravdepodobné. Avšak na spojenie psov s vlkmi a hybridov od nich si nikto nepamätá a nik o ňom nevie.

Použitie psov

Turkménske psy sa používajú predovšetkým na ochranu stád oviec pred vlkmi. Bez ohľadu na hromadnú stratu, spôsobenú v Turkménsku vlkmi, sa nerobia žiadne rozhodujúce opatrenia v boji s nimi; valasi dokonca nemajú zbrane. Pri napadnutí stáda vlk vždy ide zo strany protiľahlej k človeku. Preto, aj keď by mal zbraň, nemôže strieľať, pretože medzi vlkom a valachom sa nachádza znepokojená masa oviec. Jediným prostriedkom ochrany stád v týchto podmienkach je strážny pes, upozorňujúci na napadnutie oviec vlkom.
Útoky vlkov na stádo prebiehajú každú noc. Osamotené útoky v stádach, kde sa nachádzajú dobré psy, sú bezúspešné. Preto častejšie útočí naraz niekoľko vlkov. Zároveň sa uchyľujú k ľsti: jeden vlk vyje, váľajúc sa na piesku a upozorňuje na seba psov, ktoré sa zvyčajne pustia za ním, - zároveň iní vlci napádajú stádo. Psov, ktorí by prehliadli túto taktiku vlkov, niet. Jediný spôsob záchrany stáda v takých prípadoch je najskôr krikom odvolať psov, alebo, ako sa to zvyčajne robí, uviazať ich.
Nejaký špeciálny výcvik psov pre strážnu a pastiersku službu nejestvuje. Šteňa, napodobiac matku a dospelé psy, sa samo všetkému učí, počnúc lovom myší, končiac bojom s vlkom. Chovaním sa psi javia ako skleslí, nevenujúci pozornosť okoliu. No v skutočnosti sú mimoriadne bystrí a ostražití a okamžite reagujú na iný pach alebo zvuk. Prichádzajúc k stádu, nachádzajúcej sa v horách, som neraz videl ďalej stojaceho psa, ktorý ich pozoroval. Najlepší spôsob ako nájsť stádo v pieskoch je zavyť ako vlk: psy hneď reagujú.
Mladý pes je živší a rýchlejší ako dospelé psy. 3-mesačné šteňatá buntošia celú noc a reagujú štekotom na každý zvuk a šuchot v pieskoch. Dospelé psy reagujú len v ozajstnom prípade. Človek sa zriedkavo objaví v pieskoch, strach z týchto psov sa vysvetľuje tým, že psy v stádach sú zvyčajne buď nedôverčivé, no nezaútočia na človeka, alebo psy aulov bývajú pre prechádzajúcich cudzích ľudí veľmi nebezpečné, často ich stiahnu z koní alebo oslov.
Väčšinou majú psy odrezané uši a chvosty. Príčiny odrezania je ťažko vysvetliť. Ale je jasné, že nejaká vážna nutnosť v tom nie je.
Valasi to vysvetľujú takto: uši sa odrežú, aby si ovce nemýlili psa s vlkom; pes s odrezanými ušami lepšie počuje; chvost sa odreže preto, aby bol pes zúrivejší.
Odrezanie sa vykonáva dosť jednoducho: chvost sa odreže vtedy, keď šteňa otvára oči, uši – v 3-om mesiaci života, so zreteľom na výmenu zubov. Dĺžka odrezania chvosta a tvaru obrezania uší sú rôzne.
Uviedli sme, že sa nevedie žiaden výcvik psov. Avšak je niekoľko základných príkazov, pomocou ktorých sa psy ovládajú. Každý pes má svoje meno, charakterizujúce predovšetkým jeho farbu alebo iné príznaky. Mená sú vo všeobecnosti veľmi jednotvárne: bieli psy sa nazývajú Ak-baj, žlté – Kzyl-baj atď. Často sa vyskytujú mená Kara-gez, znamenajúce „čiernooký“ a i. Meno pes väčšinou nie veľmi pozná a lepšie reaguje na rôzne výkriky, cmukanie alebo hvizd. Na hvizd alebo pokrik zvyčajne pribehnú všetky psy a to úplne stačí valachom, pretože iné požiadavky k jednotlivému psovi nemávajú.
Existuje príkaz, ktorý upútava pozornosť psa. Na tento príkaz, daný potichu a pripomínajúci zvuk „tss“, pes rýchlo vyskočí, so štekotom nabehne na najbližší kopček a začne ňuchať, obhliadajúc terén. Existuje aj príkaz zákazu: „kit“, čo v preklade znamená „nechaj“. Zakazujúci príkaz psy plnia veľmi dobre; na ostrý krik ovčiara prestanú štekať a vracajú sa na svoje miesto.
Možno sa presvedčiť, že ťažkosti osvojenia rôznych postupov turkménskymi psami, s čím sa stretla v minulom roku škola psovodov Narkomsovchozov, sa vysvetľujú chýbajúcim vzťahom a kontaktom s človekom od najútlejšieho veku, pretože sa človek výchovy svojho psa prakticky nezúčastňuje, - len mu hádže potravu a povoľuje mu nachádzať sa v jeho blízkosti.
Prihliadajúc na šteňatá, na ich chovanie, na ich spätosť s človekom, ktoré sa vekom stávajú čoraz samostatnejšie a presvedčené o svojej sile a človeka menej potrebujú, dávajú prednosť radšej byť vedľa neho a ísť za ním, - zdá sa, že príslušnou výchovnou prácou by bolo možné z turkménskych ovčiarskych psov s úspechom vypestovať psov vhodných nielen pre strážnu, ale aj pastiersku službu.

Exteriér psov

Exteriérom sú turkménske psy jedného typu. Názor prof. Bogoslovského o príbuzenstve turkménskych ovčiarskych psov s bernardínmi a leonbergrami sa potvrdzuje výskytom jednotlivých exemplárov, zarážajúco podobných  týmto plemenám.
Turkménsky pes – ovčiarsky je zvyčajne vysokého vzrastu, s dobrou stavbou, o niečo pomalší v pohybe, nedôverčivý k cudzím.
Hlava – masívna, ťažká, so širokou lebkou, s ostro výraznými očnicami, s tupým stopom, s vlhkými pyskami; tvar lebky je dvoch typov: kopulovitá s výrazným prechodom od čela k stopu a rovná, bez ostrých prechodov.
Oči – okrúhle, variujú len vo farbe rohovky od čiernej, hnedej po žltú. Nos – čierny, hnedý. Krk – krátky, silný s dobre vyvinutou šijou.
Uši – nasadené vysoko, visiace, vo forme trojuholníka; zvyčajne sa odrezávajú.
Telo – silné s dobre vyvinutým svalstvom, trocha predĺžený chrbát valcovitého tvaru je zvyčajne rovný a silný aj u starých psov.
Hruď – široká, siaha po lakte, niekedy aj nižšie.
Predné nohy: rovné, silné, skrivené rachitídou sa nevyskytujú;
zadné: s málo vyrovnaným uhlom; laba – rozprestretá.
Chvost – spustený, zavinutý do kruhu; takmer vždy sa odrezáva.
Srsť – vyskytujú sa psy krátkosrsté aj dlhosrsté, no všetky majú hustú srsť, rovnako chrániacu pred páľavou a chladom.
Farba – väčšina psov je bielych s ryšavými a sivými znakmi, vyskytujú sa ak čisto biele, svetložlté, tigrovité, málokedy čierne a sivé.
Rozdelenie turkménskych ovčiarskych psov na „hôrnych“ a „pieskových“ a presvedčenie, že „hôrne“ psy sú ľahkého typu a „pieskové“ ťažkého, nie je úplne presné. Všetky psy sa vyskytujú aj na horách aj na pieskoch v závislosti od ročného obdobia a stavu pasienkov. Okrem toho vzdialenosti medzi dedinami sú celkovo bezvýznamné, styk veľký, preto tvrdenie o existencii dvoch typov psov je pochybné.
Z počtu pozorovaných psov sa zväčša vyskytoval stredný typ so silnou stavbou tela. Psy stredného typu sa vyskytujú aj na horách aj na pieskoch, sú aj krátkosrsté aj dlhosrsté. Stredný typ je pracovitejší, pretože má dobrú stavbu tela a svalstvo, čo chýba ľahkým psom, (ktorých je veľmi málo a existenciu ktorých možno pripísať vplyvu miestnej rýchlonohej „tazy“) a nemá limfatickú stavbu, nie je mohutný a skleslý, ako sú ťažké psy.
Stredný typ psa je základným a želaným typom pre chov.
Treba spomenúť veľmi neskoré formovanie turkménskych ovčiarskych psov, v dôsledku čoho do poldruha roka až do dvoch rokov psy pôsobia dojmom „ľahkých“. Je možné, že preto rôzni autori hovoria o ľahkosti typu. Len od 4-5 rokov pes silno priberá, stáva sa veľkým a ťažkým.

Zborník (Chov služobných psov“ (č.1, 1935, OSOAVICHIM ZSSR)
(„Inform-SAO“, č.6, str. 21-22, 2000)

Z knihy „Stredoázijský ovčiarsky pes: mýty, realita, perspektívy“ – M.: Vydavateľstvo „Novyj Indeks“ – 2000 160 s.: il.


Turkménsky vlkodav sa formuje veľmi pomaly. Len v treťom-štvrtom roku nadobúda konečný vzhľad, meniac sa na mocné, mohutné zviera, ale dovtedy mladé psy často vyzerajú „skaderuka-skadenoha“. Navyše, ak mladý pes (u nich – psov – je to najvýraznejšie) v roku alebo poldruha roku vyzerá ako dospelý, spravidla už nemôže nadobudnúť takú „fundamentalitu“, ktorá je charakteristická pre najlepšie psy; najskôr ostane „dospelým juniorom“. Niektorým psom sa obvod zápästia od 12 cm vo veku jedného roka v troch rokoch zväčší na 14,5 cm.
Typický „turkménsky aborigén“ nie je k ľuďom agresívny; zvyčajne štekotom len upozorňuje pána na niečo zvláštne, ale na človeka nezaútočí. Za prítomnosti pána sa pes chová priateľsky, pokojne sa dá pohladkať, prakticky hociktorého z nich možno, ak sa chce, prezrieť, zmerať a aj skontrolovať zuby. Bez pána, obzvlášť v noci, sa správanie alabaja prudko zmení: z dobráckeho, na pohľad neobratného, slnkom zmoreného lenivca sa zmení na bystrého strážcu, aktívne chrániaceho svoje územie. Okrem iného, turkménsky vlkodav má silne vyvinutý cit pre ochranu vlastného teritória a s prichádzajúcou tmou pri prechode jeho hraníc, čo pes často určuje sám, človeka, ktorý ho vyrušil, najskôr zastaví hlboké, hrozivé vrčanie. Ale ani v takom prípade spravidla nebude útok nasledovať, ak len narušiteľ vezme upozornenie na vedomie a nepokúsi sa ho odignorovať.
V roľníckych regiónoch Turkmenistanu, na rozdiel od iných regiónov Strednej Ázie, sa nezvyknú dvory ohradzovať plotmi. Najčastejšie sa hranice pozemku vyznačia buď čisto dohodnutou ohradou, alebo žliabkom šírky asi 10 cm a takej istej hĺbky, ale mimoriadne vyvinutý zmysel turkménskych psov pre teritórium ich umožňuje držať bez reťaze. Aj v susedstve žijúce psy navzájom dobre vychádzajú a obídu sa bez bitiek, ak nikto z nich neporuší hranice pozemku. Pri stretnutí na „neutrálnej“ pôde medzi dovtedy mierovo nažívajúcimi susedmi takmer dozaista dôjde k vyjasneniu vzťahov.
Medzi turkménskymi psami sa vyskytujú aj útočné jedince (týmto sa mimochodom vyznačujú niektorí zástupcovia línie Bieleho Jekemena), ale prevažná väčšina, bez ohľadu na svoj hrozivý vzhľad, je vo vzťahu k človeku dobrosrdečná. To sa vysvetľuje, po prvé, výchovou, a po druhé, jestvujúcou tradíciou utratiť útočných psov – také psy sa zvyčajne utrácajú. Bezpochyby má význam aj obava pred besnotou.
Žiaľ, v poslednom čase služby, privolané na boj proti šíreniu tejto choroby, sa nie vždy čestne stavajú k plneniu svojich povinností a pod rúškom boja s túlavými zvieratami otrávia čistokrvných psov. Neraz sme sa dopočuli, že ten už nežije, pretože zjedol cez ohradu hodenú otravu a potom zvyčajne nasledovalo vymenovanie susedov, ktorých pes bol v ten istý deň otrávený. Tak v máji r.1999 zahynul šampión Turkmenistanu, 8-ročný Kaplan Kerr, žijúci v Mjane, v rajóne Kaachka. Pre všetkých, čo poznali Kerra, to bola tragédia. Sprevádzali ho ako šampióna: vystrojili mu pohreb, na ktorý prišli všetci obyvatelia dediny. V ten istý deň bola otrávená suka, nakrytá Kerrom, doslova o deň-dva mala rodiť. Pán Kerru – zootechnik Chakberdy, v zúfalej snahe zachrániť šteňatá, jej, už mŕtvej, urobil cisársky rez, vybral 9 šteniat a podložil ich k nedávno rodiacej suke, ale žiaľ, prežili len niekoľko dní, všetky zahynuli, pravdepodobne jed stihol cez krv matky otráviť aj ich.

Najlepší stav turkménskeho vlkodava je sústredený v rajónoch Tedženu, Kaachki, Serachsa, Mary, Bezmeinu. Každý z nich dal psov, ktorých mená sa dávno stali legendárne. Z Tedženu vyšli Gjozagara, Karagulok, Tochmet; z Kaachki – Čierny Jekemen a Biely Jekemen, Akguš, Starý Gaplan; z Mary – Maryjský Gaplan; z Bezmeinu – Gjok Jekemen, Kara Kelle. V tomto zozname možno pokračovať aj ďalej.
Mnoho dobrých psov je v Ašchabade, kde sa ich chovom zaoberá Turkménsky kynologický klub „Turkmen It“, založený v r.1992. Táto spoločenská organizácia regulérne vykonáva plemenné prehliadky a výstavy, organizuje turnaje o titul šampióna Turkmenistanu v zápasoch.
Ak so zápasmi problém nevzniká, pretože tých, čo sa ich chcú zúčastniť je priveľa, tak zorganizovanie výstav v Turkmenistane je záležitosťou nie jednoduchou. Berúc do úvahy, že psy, ako sa od vlkodavov vyžaduje, sú voči sebe agresívne, plus že sa prakticky všetky už zúčastnili zápasov, sa musia ringy zriadiť pomerne dosť veľké, aby sa výstavný ring nezmenil na bojový. Ďalej, bez ohľadu na to, že pre alabajpv je zápis na výstavu bezplatný a víťazi vždy dostanú vzácne ceny, pritiahnuť sem majiteľov nie je veľmi ľahké. Väčšina pánov jednoducho nechápe význam tohto podujatia. A nakoniec, pri prevedení expertízy treba počítať s miestnym špecifikom, pretože ak prehliadka zubov prebehne ešte pomerne pokojne, hoci aj trochu rozpačito, kontrola psov na kryptorchyzmus privádza niektorých účastníkov do šoku: „Vach, Farida, koľko je tu mužov, a ty psovi kde lezieš?“ Treba vysvetľovať, zdalo by sa, otrepané veci a po výstave, aby sa o ňu udržal záujem a zabezpečila účasť na nasledujúcej, je nutné nechať prebehnúť hoci len niekoľko ukážkových zápasov.
Vďaka nadšencom klubu sa založila kartotéka, kde sú zhromaždené údaje nielen o turkménskom stave, jestvujúcom v súčasnosti, ale aj záznamy o psoch, ktoré už nežijú, no výrazne ovplyvnili rozvoj plemena tým, že boli predstaviteľmi krvných línií, ktoré sa vedú nie jedno desaťročie; napokon, uchovávajú sa samotní predstavitelia týchto krvných línií.
Hovoriac o krvných líniách turkménskych psov, sa nedá nehovoriť o Rachmanovi Gytykovi, človeku, ktorého meno je známe nielen v jeho vlasti, ale aj ďaleko za jej hranicami. Narodil sa v r.1913 v rodine Gytykbaja, človeka bohatého a nevediaceho sa zmieriť s režimom, nastoleným boľševikmi. Ako vplyvný človek Gytykbaj v Bezmeine organizoval ozbrojený odpor proti novej moci. Potom bol nútený skrývať sa a utiekol do Tedženu, kde o niekoľko rokov umrel. Jeho syn, sirota, našiel útočisko u miestneho baja. Tam sa vážne zaoberal psami. V r.1923, keď baji boli nútený odísť do Iránu a Afganistanu, zobrali so sebou najlepšie ťavy, kone, ovce a samozrejme, svoje najlepšie psy, sprevádzajúce tieto stáda.
Rachman Gytykov, ktorý mal v tom čase asi 10 rokov, ostal vo vlasti a dokázal v tomto veľmi zložitom období uchovať dvoch obľúbených psov, ktoré mu baj nechal: Chačiľa a Kučiľa. Skoro začal pracovať: najprv ako pastier, potom účtovník, nakoniec ako vedúci farmy v kolchoze im.Kirova v Tedženskom rajóne. V tejto funkcii pracoval asi 45 rokov. Tento človek mal osobitný talent, ktorý mu pomohol celý život pracovať so zvieratami tak, ako nevedel nik iný, okrem neho. Ak v tom čase bolo v iných kolchozoch 10-15 tis. oviec, on mal 30-40 tis. Poznal všetky studne na miestach, kde sa pásli jeho mnohopočetné stáda, a to je step prakticky bez akýchkoľvek orientačných značiek a plochou ako neveľký štát. Stáda kolchoza im.Kirova sa pásli v Serachse, Mjana-čači, Mary, Čemenibide. Už za jeho života kolovali o ňom legendy: počas záplav po pretrhnutí priehrady, keď ľudia v panike utekali, zachraňujúc sa pred zbesilými prúdmi vody, si Gytykov vybral miesto, usadil sa a pokojne pozoroval, čo sa deje, vedel, že sa mu nič nemôže stať. Tak sa aj stalo: voda opadla.
Chodil, držiac ruky za chrbtom, spustiac oči k zemi a nezdvíhajúc hlavu, pritom však všetko videl a spozoroval, ničoho sa nebál a nezabúdal. Ľudia o ňom hovorili, že ho chráni Boh.

Na ochranu turkménskeho vlkodava

Gennadij NEŽINSKIJ

(„Tvoja psia záležitosť“, č. 60, 2004)

História chovu psov je neoddeliteľná od histórie materiálnej kultúry človeka a od ekonomických podmienok rozvoja spoločnosti.
Vek chovu dobytka sa datuje od epochy neolitu, keď sa začalo zdomácňovanie divých zvierat.
Prvým zdomácneným zvieraťom bol pes (12-15 tis. rokov pr.n.l.). Sám si zháňal potravu, taktiež sa živil zvyškami jedál človeka. Pozorujúc takéto vzácne osobitosti, ako schopnosť chrániť obydlie, odháňať divú zver, sa psy začali krotiť a potom zdomácňovať. Potom bola zdomácnená koza, ovca atď. Človek začal krotiť a zdomácňovať tie zvieratá, ktoré žili v danej lokalite a navyše úplne uspokojovali jeho potreby pri zabezpečovaní potravy, alebo ich mohol využiť pri práci a poľovačke.
Neskôr v oblastiach, bohatých na pastviny (povodia riek Don, Dneper, Sirdarja), sa objavili pastierske kmene, ktorých hlavnou úlohou bol chov zvierat, s tým spojený aj chov psov.
Zdomácňovanie prebiehalo súčasne na niekoľkých miestach zemegule, zhodujúcimi sa s ohniskami starovekej kultúry človeka.
Väčšina hlavných druhov domácich zvierat má stredomorský alebo ázijský pôvod. Najstarším centrom zdomácnených zvierat je stredná Ázia.
Vykopávky v okolí Ašchabadu umožnili určiť, že v týchto oblastiach sa úspešne zdomácnili zvieratá mnohých druhov. Centrom zdomácnenia na území bývalého ZSSR je pravobrežná Ukrajina, stredné a dolné Povolžie, Zakaukazsko a Sibír.
Pri šírení domácich zvierat v nových oblastiach zemegule vážnu úlohu zohrávalo osídľovanie národov z východu na západ. Súčasne s ľuďmi sa premiestňovali aj domáce zvieratá. Napríklad, národy Ázie, ktoré sa presídľovali do Európy v priebehu 4-5 tis. pr.n.l., priniesli so sebou už zdomácnený dobytok a psy.

Časť národov sa usadila po ceste do Európy na Kaukaze, Balkáne, v Malej Ázii. Tu sa domáce zvieratá, ako aj ich ochrancovia-psy, prispôsobovali novým životným podmienkam, miešali sa s miestnymi, menili svoj vzhľad.
Tisícročiami sa človek zdokonaľoval, zlepšoval hospodársky užitočné vlastnosti domácich zvierat, ich telesnú stavbu , vnútorné, biologické osobitosti. V hociktorom plemene psa je skoncentrovaná práca mnohých generácii človeka. V procese zdomácňovania vznikli rôzne plemená psov rôznych typov stavby tela, čo je spojené s účelom ich používania. Zdôrazňujúc jednotlivé užitočné zmeny, ktoré u psov vznikali (u jedinca so stojacimi ušami – bol najlepší sluch, s visiacimi – lepší čuch, stopovanie atď.), človek vyberal zvieratá pre neho potrebné a posilňoval a upevňoval žiadané vlastnosti v potomstve. Tak sa vytvorili zákony a metódy chovu.
Na proces kríženia plemien mal a majú obrovský vplyv sociálno-ekonomické faktory.
Vedci potvrdzujú, že približne v XX. tisícročí pr.n.l. sa s človekom objavujú vlkovité psy, o čom svedčia vykopávky v niektorých častiach Kurskej a Černigovskej oblasti a v okrese mesta Krasnojarsk.
V okrese Krasnojarska sa taktiež našli pozostatky kostí PSA INOSTRANCEVA (SOBAKA INOSTRANCEVA), ktoré patria do obdobia neolitu – začiatok 7. tis. pr.n.l.
O pôvode psa Inostranceva sa názory rozchádzajú, jedni ho považujú za predchodcu veľkých pastierskych psov, iní ho priraďujú k vlkovitým.

Telesné pozostatky podľa typu blízke k psovi Inostranceva sa našli na brehoch Amura, v Smolenskej a Moskovskej oblasti, v oblasti Ladožského jazera, na Ukrajine a v Kazachstane.
Vo všetkých regiónoch, kde sa zaoberali chovom dobytka, sa objavili veľké pastierske psy, určené na ochranu dobytka, obydlia, ako aj prenasledovanie divej zveri. Pár psov mohla na mieste zadržať veľkého kanca, alebo iné divé zviera do príchodu človeka, ktorý obeť dorazil. Pri vykopávkach paláca Ašurbanipala (VII.storočie pr.n.l.) sa našli rôzne vyobrazenia psov na honbe divých koní a oslov. V tom čase začali používať veľkých dogovitých psov ako vojenských. Ich bojovnosť, mohutnosť, sila, ako aj silné čeľuste odporovali primitívnym zbraniam toho času.
Domáce kmene Alanov, pozostávajúce z mnohopočetných iránsky hovoriacich plemien sarmatského pôvodu (známych od II.storočia pr.n.l.), osídľovali južné regióny našej vlasti. Medzi alanskými psami boli aj strážne, aj poľovné, aj bojovné. Poľovné alanské psy nazývali štváče. Tieto dali základ celému radu veľkých a silných psov. Sláva alanských psov žije v pamäti ľudí ešte dodnes.
Staroveký Epidauros (Grécko) obývali molosi (dogovité psy typu mastifa) – jedno z najsilnejších a najpočetnejších plemien. V centre Epidaura tvorili oblasť Molosiu, ktorá sa v dávnoveku bola povestná svojimi obrovskými, ostrými psami, nazvanými moloské. Tu existovali aj poľovné psy. Podľa mienky historikov vlasťou týchto psov bola Ázia.
Z Grécka odviezli finikijskí obchodníci mnoho strážnych psov do Anglicka, kde sa tieto úspešne rozmnožili a dali základ psom typu mastifa.
V dôsledku cieľavedomej selekcie mastifov anglickí chovatelia získali menšieho, ale obratnejšieho buldoga. Mastify boli povestní svojou nesmiernou odvahou a boli schopní osamote zaútočiť na akúkoľvek zver, na medveďa, tigra alebo leva a biť sa s ním do konca – víťazstva alebo smrti. V Anglicku hociktorých psov, pripomínajúcich mastifov, nazývali alanmi alebo alautami (vlkodavmi), títo boli v službách britských mäsiarov, bendogami – všetkých strážnych psov, ktorých držali na reťazi a buldogmi – psov gladiátorov.
Veľa cenného do spracovania základov chovu dobytka vniesli Slovania-dobytkári. Je známe, že v I.storočí nášho letopočtu Slovania už obchodovali s plemenným dobytkom s Chorezmom. Veľká pozornosť sa venovala chovu dobytka, hydiny, ako aj psov v Rusku.
Slovania v tom čase mali veľkých bojovných psov podľa všetkého predkov slávnych medelanských psov, ktoré vynikali nebojácnou a nezlomnou povahou.
Slovania starobylej Rusi získali isté úspechy v chove koní, dobytka a psov. V VI.-IX.storočí úroveň rozvoja ich chovu bola vyššia než u druhých národov.
Medelanských psov s úspechom využívali v chove s poľovnými psami za účelom zosilniť útočnosť voči iným dravcom. V dôsledku toho kríženia vznikli línie kostromských poľovných psov. O kostromičoch kolujú legendy. Boli to zlostné štváče, ktoré sa používali pri poľovačkách na medvede, divé svine, vlkov a iné divé zvery. Keď mala prebehnúť poľovačka s kostromičmi, roľníkov upozorňovali, aby stiahli svoj dobytok a iné zvieratá, pretože po ceste týchto zlostných psov všetko podliehalo skúške odolnosti. Dvojica kostromských poľovných psov mohla pokojne roztrhať veľkého býka alebo koňa.

Žiaľ, potomkovia ruských medelanov zmizli začiatkom minulého storočia a línie slávnych kostromičov sa rozplynuli vo veľkom množstve ruských poľovných psov.
Staré veľké plemená pastierskych psov boli veľmi rozšírené u kočovných kmeňov strednej Ázie, ktoré boli roztrúsené od východného brehu Kaspického mora po severozápadné oblasti Indie, od stepí Priaralska po brehy Indického oceánu. V Indii boli známe mohutné, dávne psy z Gandachry (oblasť). Dodnes sa zachovala jedna historka, keď Alexander Macedónsky dostal do daru od cára Sopejfa obrovského psa, ktorý musel bojovať s akýmkoľvek dravcom, buď s levom, tigrom alebo iným dravým zvieraťom. Ďalej sa hovorí, že raz sa uskutočnil pokus pustiť tohto hrozného psa proti levovi. Pri pohľade na kráľa zvierat sa pes z miesta ani pohol. Alexander Macedónsky ho prikázal zabiť. Keď sa o tom indický cár dozvedel, podaroval mu ešte jeden takýto dar, pričom povedal, aby tohto psa pustili len k silným zvieratám a ak ho Alexander prikáže zabiť, tak podobných týmto dvom gladiátorom už nemá.
Za posledných sto rokov zmizli vzácnejšie plemená psov, medzi ktorými boli aj mnohé staré plemená vlkodavov. Životnosť u rôznych plemien je rôzna, závisí od objemu jedincov, areálu a úrovne selekčnej práce s ňou.
Plemeno je kategória historická a večne jestvovať nemôže. Čím je chov psov intenzívnejší, tým silnejšie prebieha proces medziplemennej konkurencie, v dôsledku čoho sa plemenitba obnovuje.
Rozšírenie areálu najlepších plemien ázijských vlkodavov viedlo k rýchlemu poklesu stavu. Vznikla hrozba ich zániku.
Doba jestvovania plemien psov je rôzna. Mnohé zaniknuté plemená vlkodavov mali veľkú genetickú hodnotu. Príkladom toho môžu byť zaniknuté alanské, kirgizské, krymské vlkodavy a pod.
Čiastočne sa zachovali, avšak predsa v metizovanom vzhľade, kaukazské a uzbecké vlkodavy, so zmiešaním krvi vlkodavov z Tadžikistanu a Turkmenistanu.
Mnohé dávne ázijské plemená vlkodavov boli vyvezené z pôvodných miest do iných oblastí planéty, kde sa krížili s miestnymi psami, stali sa základom mastifovitých a dogovitých psov.
Dodnes sa zachovalo najvzácnejšie plemeno TURKMÉNSKY VLKODAV (ALABAJ).
Súdiac podľa pozostatkov kostí jestvovalo v VI.tis. pr.n.l. V Turkménsku, vo vykopávkach mesta bronzovej doby Altyn-dele (koniec III. – začiatok II.tis. pr. n.l.) sa našli kosti, hlinené figúrky psov, ako aj terakotová soška so zobrazením psa, pripomínajúca súčasného turkménskeho vlkodava.
Nikto presne nevie, ako a kde sa objavili predkovia súčasných alabajov na území Turkmenistanu. Či sú to potomkovia mastifovitého psa Inostranceva, ktorého pozostatky kostí sa našli v oblasti Kurska, Černigova, Krasnojarska atď., alebo sú to potomkovia alebo bratia hrozných medelanských psov, úspešne rozmnožujúcich sa ešte do čias Ivana Hrozného a taktiež úspešne stratených v období „veľkých októbrových čias“. Jestvuje mnoho verzií o pôvode týchto veľkých bojovníkov pustatín, ale či to je hlavné? Hlavné je to, že analógov vo svetovej kynologickej praxi podľa dávnej minulosti, čistoty pôvodu a pracovných vlastností vo vzťahu k turkménskemu alabajovi niet. Plemeno úspešne chovajú v priebehu viac ako 5 tisíc rokov!

Za toto dlhé časové obdobie územie súčasného Turkmenistanu osídľovali rôzne kmene a národnosti, v plameňoch vojen sa strácali dediny a mestá, rieky vysychali a menili svoje korytá. Ale toto plemeno sa predsa zachovalo a človek od neho požadoval jedno – aby pracoval a slúžil mu. Jedince, ktoré ľuďom nevyhovovali pre tie alebo iné vlastnosti, prísne zavrhli.
Plemeno odolalo časom dobytia strednej Ázie Arabmi, ktorí sa, jemne povediac, k týmto psom správali neúctivo a jednoducho ich kynožili, predsa ich ale nevykynožili úplne... Preto prevláda názor, že sú dediny, v ktorých sa k alabajom správajú neúctivo. Sotva sa mohlo zachovať plemeno psov, ku ktorému sa správali a správajú opovržlivo.
V dávnoveku existoval zvyk osobitého vzťahu k psom. Veľké nešťastie hrozilo tomu, kto ubližoval tomuto zvieraťu. Človek pri pohľade na túlavého psa bol povinný ho priviesť domov a nakŕmiť ho a ten si potom vybral, či ostane v tom dome alebo nie.
Chorezm Šach Muchammed vládca Chorezmu, najmocnejší z musulmanských vladárov XIII.storočia, vlastnil veľkých ostrých psov, ktoré chránili jeho pokoj a hárem. Mal aj psov-ľudožrútov. Previnilých ľudí uväznili vo veži a tých, ktorých odsúdili na smrť, zhadzovali zo schodov tejto veže. Dole, na zemi, sa o uväznených delilo niekoľko ostrých, chlpatých, na pohľad strašných psov-ľudožrútov.
Kronikári sa zmieňujú o tom, že Subudaj-Bagatur, známy vojvodca Čingischána, mal dvoch veľkých útočných ryšavých vlkodavov, ktorých držali na reťazi. Spĺňali ochrannú funkciu.
Línie ostrých psov sa rozvíjali osobitne, izolovane. Dodnes sa o týchto zvieratách zachovali legendy, zasväcujú sa im kinofilmy, o nich píšu knihy. Človek potrebuje takých psov, pretože vedľa skroteného dravca sa žije bezpečnejšie, spí sa spokojnejšie. Ale takéto zviera nemôže ovládnuť každý. V niektorých kaachinských líniách sa zachovala vrodená zlosť, ktorú ľahko možno vyprovokovať, ale zvládnuť ju nemôže každý. Vlastniť takýto exemplár je to isté, ako vlastniť CHLADNÚ zbraň.
V.Martens povedal, že vyprovokovať u psa zlosť je ľahšie, ako ju potom skrotiť a utíšiť.
Koluje názor, vraj všetkých voči človeku zlostných psov Turkméni vykynožili... Áno, to je pravda, ale vykynožili nezvládnuteľných jedincov! Inak aj nemohlo byť, plemeno má výlučne úžitkové určenie.
Na Sibíri poľovník zastrelí nepracujúcu lajku, pretože na poľovačke je pekná, ale nepracujúceho, neovládateľného psa nik nepotrebuje, je jednoducho prázdny. Preto u plemien lajok je veľmi nízke percento nepracujúcich psov.

Turkménsky vlkodav (alabaj) je aborigénne plemeno, ktoré sa formovalo živelne, hlavne pod vplyvom prirodzeného a umelého výberu. Toto plemeno je dobre prispôsobené k určitým klimatickým podmienkam a je charakteristické svojou pracovnou všestrannosťou.
Praktické využitie týchto psov, ako vlkodavov, tak aj štváčov na divú zver, ich zachovalo nezmenených.
S turkménskymi alabajmi sa nádherne lovia divé osly, divé svine a iné zvieratá. Vďaka pevnej stavbe, nezvyčajnej výdrži, ako aj veľkolepým ochranárskym vlastnostiam, sa tieto psy používajú v rôznych službách. Unikátnosť plemena spočíva v osobitosti prežiť v divokej prírode, je obdarené vysokým psím intelektom a v extrémnej situácii vlkodavy prijmú jediné správne riešenie.
Možno veľa hovoriť o tisícročnej histórii a nič pri tom nemať. Turkméni predsa zachovali pre potomkov staré pracovné plemeno.
Aby sa zachoval alabaj v prvotnej podobe, nie je potrebné skúmať, ako ho chovať, ako skúmať plemenný stav, ako viesť selekciu. Je potrebné ho len preštudovať a riadiť sa tými princípmi, ktoré dodržiavali Turkméni-ovčiari niekoľko tisícročí!
Jedným z hlavných kritérií výberu turkménskych vlkodavov je testovanie (test – preklad z latinského skúška, skúmanie – pozn. autora) bojovných vlastností. Alternatívy ku skúškam alabajov na bojovnosť a neskrotnosť nie sú.
Novopečení „špecialisti“ plemena turkménsky alabaj navrhujú rôzne varianty skúšok vlkodavov pre selekciu. Jednoducho povediac, navrhujú varianty zničenia dávneho plemena.
Jeden „špecialista-teoretik“ v oblasti vlkodavov predložil svoj variant testovania: treba navliecť plynovú masku na hlavu (nie je známe komu?), vziať do rúk zástavky, je možné ešte viac sťažiť úlohu a medzi nohy dať venček, zároveň ho podpáliť, aby si pes zvykol na oheň. Je to normálne?
Súdruhovia-teoretici, nechajte aborigénne plemená na pokoji a experimentujte na niektorom druhom plemene psov alebo na ... mačkách
Z histórie vieme, čím sú nebezpečné pokusy pri rôznych zvieratách.
Nenávratne sú stratené mnohé vzácne pracovné plemená psov. Turkménsky alabaj je plemeno, ktoré nepotrebuje experimenty. Je v celku nutné zachovať ten stav, ktorý máme v čistokrvnej podobe. Plemenu hrozí úplná alebo čiastočná metizácia s príbuznými plemenami ázijského pôvodu, ako aj so stredoázijským ovčiakom, ktorý v sebe nahromadil elementy mnohých plemien a vzhľadom sa zmenil na nepoznanie. Na výstavách autor mohol vidieť „španielskych mastifov“, bernardínov“, psov vzdialene pripomínajúcich dogy, „rotvajlerov“, čiernomodrých psov, pripomínajúcich známe plemeno atď. Zaujímavé je to, že majitelia daných exemplárov sväto-sväte veria v plemenitbu svojich „strednoázijských ovčiakov“, zakúpených za fantastické peniaze. Pôvodcov, ktorí priviedli na svet takýchto krížencov ťažko nájsť, pretože v rodokmeňoch týchto psov je odrezaná tretia a často aj druhá a prvá generácia predkov. Takéto jedince nepatria do starého štandardu FCI, ale v novom štandarde môžu byť. Rozhodcovia na výstavách akosi nevylučujú týchto psov, k čomu to povedie, ukáže čas.
Štandard turkménskeho vlkodava sa nemení od nepamäti. Ovčiari takto opísali svojich psov:

● najväčší;
● hlava ako kazan
● medzi ušami plocho, ako vankúš;
● medzi očami široko;
● nos pozerá nadol; - nos krátky, je aj dlhší;
● rebrá, ako strecha na kazan;
● ruky, nohy – hrubé;
● v drieku nie tenký.

Prakticky to bol prvý štandard zachovaný z dávnoveku dodnes.
Ovčiari sa riadili zásadami, ktoré jestvovali a jestvujú v divokej prírode u zvierat všetkých druhov.
Napríklad malé zvieratká tchory si zakladajú rodiny a žijú vo dvojiciach v norách. V čase párenia samička zanecháva na zemi stopu, ktorá vábi iných samcov. V tomto období sa potýka v boji mnoho samcov, ktoré často končia smrťou alebo útekom slabšieho jedinca. Silný ako odmenu dostane samicu a miesto pod slnkom.
Druhý typ zvierat – divé stepné kozy – sajgy. V období párenia samci združujú samice do háremov. No len najsilnejší hárem získa. V tom období hynie viac ako 70% !!! samcov-sajgov. Takto kruto príroda vyberá vykonávateľov pokračovania rodu v prirodzených podmienkach. Takýchto príkladov je možné uviesť mnoho.
Výber pre selekciu, zdalo by sa, takýmto čudným spôsobom prebieha už niekoľko tisícročí aj spomedzi turkménskeho vlkodava.
Vďaka bojovým ringom, ktoré sa zriaďovali v rôznych mestách Turkmenistanu, sa vytvorili a zachovali staré krvné línie. Turkméni ich vedú čisté.
V každom regióne miestni obyvatelia dobre poznajú svojich šampiónov. Na to, aby chovali plemeno na vysokej úrovni, sú potrebné vedomosti o zákonoch genetiky, skúsenosť, intuícia a vidina budúcnosti vlkodavov; sú potrební profesionáli, ktorí majú tieto vlastnosti.
V Turkmenistane existuje ústredný klub turkménskeho vlkodava „Turkmen it“, ktorý zjednotil psovodov-milovníkov, kultivujúcich rôzne línie a chovy.
Klub každoročne prevádza testovanie a výstavy vlkodavov, vystavujúc najlepších zástupcov plemena. V meste Ašchabad bol v januári 1982 na Ustanovujúcom zjazde kynológov prijatý štandard turkménskeho vlkodava. 1.apríla 1993 bol štandard schválený ministrom poľnohospodárstva a potravinárstva Turkmenistanu.

Turkmenistan: ALABAJ, ČOPAN IT

F. Bolkunova, I. Gorochov, K. Kjarizov

Z knihy „Stredoázijský ovčiarsky pes: mýty, realita, perspektívy“ – M.: Vydavateľstvo „Novyj Indeks“ – 2000 160 s.: il.

 Turkménsky (stredoázijský) vlkodav

 – dávne plemeno pastierskych psov, vyšľachtené národnou selekciou prevažne na ochranu stád pred dravcami, ktoré si dodnes zachovalo svoj pôvodný vzhľad s veľmi nepatrnými zmenami; pochádza z dogovitých psov Tibetu, výzorom zmenených pod vplyvom sociálnych podmienok života národov a podnebia. Prírodné oblasti formovania plemena zaberajú časť ázijského územia: Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizská republika, (prevažne južná časť), Irán, Afganistan. Miestne obyvateľstvo nazýva plemeno rôzne: pastiersky pes (čopan it), vlkodav, - t.j. podľa svojho použitia. Nekonečné, takmer bezvodé piesky, zaberajúce celé územie medzi Kaspickým morom a riekou Amudarja, biedna potrava, horúčava, neustály boj s dravcami, spôsob života ľudí, sformovali vonkajší vzhľad a charakter psa, pretvorili ho na silného, odolného, nevyberavého, šetrne využívajúceho svoje sily, nebojácneho, so silne vyvinutým inštinktom ochrany svojho územia, sebaistého a nezávislého.
Dlhé storočia sa psy tohto plemena nachádzali v podmienkach prirodzeného výberu, prežili len najprispôsobivejšie jedince. Z generácie na generáciu život vyberal najsilnejších psov, ktorí mohli premôcť silných dravcov a v období párenia zvíťaziť nad protivníkom.
Pri umelom výbere sa ovčiari pridržiavali tohto smeru a nechávali si pre chov najsilnejších a najsmelších psov. Výber chovných psov v plemene prebiehal podľa pracovných vlastností, ale bol spojený s exteriérom, pretože zvíťaziť mohli prevažne jedince, majúce pre takýto boj najvhodnejšiu anatomickú stavbu. Zvyčajne sa vyberali veľké psy, atleticky stavané, známe ako ničitelia dravcov, smelí strážcovia alebo víťazi v psích zápasoch, národom predvádzaní na oslavách.
Príroda obdarila vlkodavov obrovskou silou, „nepreniknuteľnou“ kožou, silnými čeľusťami, dobrou dýchacou sústavou a neustále bitky s dravcami doviedli jeho bojové umenie k dokonalosti. Inak ani nemohlo byť, pretože akákoľvek chyba alebo slabosť končili smrťou psa, spôsobenou zubami dravca.

ŠTANDARD
TURKMÉNSKEHO (STREDOÁZIJSKÉHO) VLKODAVA

Turkménsky (stredoázijský) vlkodav – nezameniteľný pomocník ovčiara pri ochrane stád, široko sa používa na ochranu majetku obyvateľstva, objektov v rôznych klimatických podmienkach.

CELKOVÝ DOJEM

Turkménsky (stredoázijský) vlkodav má vyššiu než strednú výšku, spodná hranica výšky v kohútiku je u psa 68 cm, u suky – 60 cm, silný, je harmonicky a proporcionálne stavaný vo všetkých častiach, s kompaktným telom.
Typ konštitúcie mohutný. Stavba tela mohutná, s dobre vyvinutým svalstvom. Koža hrubá, s vyvinutým podkožným tukovým väzivom, pružná, pohyblivá so svalstvom, na krku sa vytvára pre nich charakteristická visiaca koža. Má dobrý zrak a sluch.
Pohlavný dimorfizmus výrazný: psy sú silnejšie, majú mužný vzhľad, sú mohutnejšie než suky.
Sfarbenie rôzne. Srsť hustá, dobre vyvinutá podsada.
Pri pohybe typický klus – skrátený klus.
Typ nervovej sústavy – silný, rovnovážno-pohyblivý. Charakteristická reakcia chovania – aktívno-obranná.
Plemenu je vlastná odvaha, nedôverčivosť, rozvinutý inštinkt ochrany, agresivita voči dravcom a sebe podobným. Je veľmi pracovitý, odolný, schopný dlhých pochodov, s výbornými bojovnými vlastnosťami a nebojácny. Vlastnosti, nadobudnuté v priebehu storočí pri ochrane oviec, umožňujú široko využiť turkménskeho (stredoázijského) vlkodava pri strážení.
Charakteristická zvláštnosť – trpezlivosť voči bolesti.

1.HLAVA

Mohutná, široká v lebečnej časti, proporcionálna k celkovej stavbe tela, zodpovedajúca
pohlaviu, s vyvinutými lícnymi kosťami. čelo ploché, prechod od čela k papuli sotva viditeľný.
Hlava má pri pohľade zhora tvar lichobežníka. Nadočnicové oblúky môžu byť výrazné,
kvôli čomu sa niekedy vytvára dojem rýchleho prudkého prechodu od čela k papuli.
Papuľa krátka (približne 1,3 dĺžky hlavy), široká v časti medzi očami a takmer sa nezužuje v smere k ňucháču. Pri prehliadke spredu a zhora vyzerá ako pravouhlá, ale zboku má tvar klinu s hrubými hornými pyskami, zachádzajúcej za spodnú.
Uhly pyskov môžu byť výrazné. Línia papule je paralelná s líniou čela. Ňucháč silný, čierny. U psov svetlého sfarbenia je prípustný hnedý ňucháč, okraj očí a pyskov.

2.CHRUP

Zuby silné, biele, široké v základe, pevne priliehajúce k sebe, úplné. Rezáky umiestnené v jednej línii. Zhryz nožnicový. Prípustný je kliešťový zhryz a podhryz (?perekus).

3.UŠI

Neveľké, trojuholníkového tvaru, visiace na chrupavke, nasadené nízko. Základ ušnice neveľký. Kupírujú sa.

4.OČI

Neveľké, okrúhle, priamo vsadené, mierne hlboko položené. Rôzne odtiene podľa
farby srsti alebo tmavšie. Viečka hrubé. Výraz očí istý, nevľúdny, pohľad pochmúrny a ťažký.

5.ŠIJA

Krátka, svalnatá, takmer okrúhla v priereze, postavená nízko, s charakteristickou
visiacou kožou.

6.TELO

Mohutné. Dĺžka tela môže byť väčšia než výška v kohútiku. Hruď široká, hlboká, rebrá okrúhleho tvaru, rozširujúca sa za lopatkami. Hrudná časť chrbtice prevláda nad bedrovou. Hrudná kosť dlhá, umiestnená na úrovni laktí alebo nižšie. Kohútik výrazný, obzvlášť u psov. Chrbát silný, široký, s prehnutím. Bedrá krátke, široké, dobre vyplnené, vypuklé. Rebrá dlhé, kvôli čomu vzniká dojem pribrušnosti (?pribrjušistosť). Zadok široký, svalnatý, rovný. Brucho mierne vtiahnuté.

7.CHVOST

Vysoko nasadený, hrubý v základe, dlhý, spustený nadol, kosákového tvaru alebo zatočený v dolnej tretine. Kupíruje sa v prvých dňoch po narodení.

8.PREDNÉ NOHY

Rovné, paralelné. Dĺžka prednej nohy po lakeť tvorí polovicu alebo o niečo vyše polovice výšky v kohútiku. Lopatky široké, dlhé, zvisle postavené, prechádzajú od lopatkového kĺbu prakticky vertikálne k zemi. Uhol lopatkového kĺbu je trocha vyrovnaný. Ramená silné, svalnaté, pri pohľade spredu mohutné, zľahka sa zužujú v smere k zápästiu. Zápästia silné, takmer kolmo postavené.

9. ZADNÉ NOHY

Úmerné s prednými. Široko a paralelne postavené. Bedrá široké, svalnaté. Uhol kolenného kĺbu nepatrne výrazný a nachádza sa v jednej úrovni s lakťovým. Skákacie kĺby sú silné, hrubé, široké, so sotva viditeľnými tupými uhlami, kosť päty dobre vyvinutá.
Laby masívne, takmer zvislo postavené.

10.LABY

Okrúhle, s krátkymi pružnými prstami, zovreté, oblúkové.

11. POHYBY

Najcharakteristickejší je skrátený klus skokmi, nenáhlivý, pružinový, so silným nárazom zadných nôh a voľným rozmachom predných, pri zrýchlení prechádzajúc do cvalu. Pri kluse je línia hornej časti rovná a pevná.

12. SFARBENIE

Rozmanité: biele, čierne, sivé, svetložlté, ryšavé, tmavohnedé, tigrované, strakaté, škvrnité, ale pri hociktorom sfarbení musia byť dobre zvýraznené všetky charakteristické znaky plemena.

13. SRSŤ

Srsť hrubá, rovná, s dobre vyvinutou podsadou. Na hlave a prednom povrchu nôh – krátka, pevne priliehajúca. Podľa dĺžky sa rozlišujú:
a) s predĺženou (7-8 cm) drôtovitou a krycou srsťou na ušiach, šiji a zadnom povrchu predných a zadných nôh, na chvoste;
b) s krátkou (3 – 5 cm) a hladkou priliehajúcou srsťou.

 NEDOSTATKY

Výška v kohútiku psov je pod 70 cm, u sučiek – pod 62 cm. Pretučnenosť postavy,
prílišná mdlosť, plachosť, nadmerná podráždenosť. Oči svetlejšie ako základné sfarbenie, šikmo posadené oči.
Zuby zodraté neúmerne svojmu veku. Rezáky, neumiestnené v jednej línii. Nepatrný žltý povlak na zuboch. Predĺžená šija s nedostatočným svalstvom. Hruď sploštená, slabá. Príliš vtiahnuté brucho. Nízky, nedostatočne vystupujúci kohútik nad líniou chrbta.
Odľahčená hlava. Čelo nedostatočnej dĺžky v pomere k telu, vypuklé čelo, prudký prechod od čela k papuli, predĺžená papuľa, nevýrazné lícne kosti, uši vysoko nasadené, nekupírované. Pri vizuálnej prehliadke badateľný výbežok medzitemennej kosti. Mäkký chrbát, predĺžený, rovné bedrá. Nepatrne skosený zadok, nekupírovaný chvost. Nepatrná šikmosť labiek alebo nepatrne široké rozkročenie, slabé zápästia. Nepatrné odchýlky od paralelnosti v postavení nôh, neveľké priblíženie skákacích kĺbov, rozovretá, predĺžená, plochá laba. Tmavočervené alebo čabrakové sfarbenie.

CHYBY

Ľahkosť stavby, slabé kosti. Výška v kohútiku: u psov pod 68 cm, u sučiek – pod 60 cm.Bojazlivosť.Slabé, riedke zuby.
Plochá, úzka, slabá, nevyvinutá hruď.
Veľmi krátka srsť bez podsady, mäkká, vlnitá alebo kučeravá srsť.
Úzka, ľahká hlava. Zdvihnutá, zaostrená papuľa. Prudko vystupujúci výbežok medzitemennej kosti.Vysoko postavená šija.
Dlhé, úzke, prehnuté kríže.Úzky, prudko skosený zadok.
Silne výrazná výška zadku.Ostré ramená, deformácia kostí nôh. Naklonené zápästia. Veľmi výrazné odchýlky od paralelnosti v stoji nôh. Šablovitosť.
Tenká koža, nevyvinuté podkožné väzivo.

DISKVALIFIKUJÚCE CHYBY

Kryptorchizmus. Psy v type suky. U psov – úzka, ľahká hlava, ostrá papuľa. Chýbanie viac ako dvoch zubov (ak nie je potrebné stanoviť traumatický pôvod).

 Preklad do SK zabezpečil Temudzin kennel , akékoľvek kopírovanie je zakázané!